Tomas Vyboch

O sile pozitívneho myslenia sa toho napísalo už mnoho. Internet je plný pozitívnych afirmácií na každý deň, ktoré vám ho majú uľahčiť. Niekedy sa zdá, akoby nebolo potrebné nič iné, len byť skutočne pozitívne naladený a z ustráchaného, nespokojného a nepríťažlivého človeka sa razom stane vysmiaty úspešný a sebavedomý človek. Lenže kto to už vyskúšal, ten vie, že to tak celkom nie je pravda. Dokonca sa po takejto „pozitívnej kúre“ môže stať pravý opak toho, čo zamýšľame.

„Som silný a sebavedomý muž“

Príklad: Zamestnanec veľkej spoločnosti postúpil na nový post. Stal sa manažérom. Je veľmi pravdepodobné, že sa v tejto roli necíti celkom komfortne a cíti sa neistý. Jeden zo spôsobov, ako si pomáha je, že každé ráno cestou do práce si opakuje slová: „Som sebavedomý, zvládnem to, nepoznám strach“ a podobne.
Iný, veľmi bežný príklad: Mladá žena v puberte sa cíti neatraktívna a trápi sa kvôli tomu. Kamarátky jej poradia „zaručenú radu“ a ona ju nasleduje. Každé ráno sa pozrie do zrkadla a povie si: Vidím peknú, silnú a sebavedomú ženu.“ Na okamih sa naozaj cíti dobre a s touto radosťou sa podelí aj s ostatnými priateľmi na facebooku.

Takýchto prípadov by sme mohli uviesť mnoho, každý ich pozná. Ibaže vnímavému človeku neunikne pri týchto slovných afirmáciách jedna skutočnosť. A tou je neúprimnosť. Hoci vám títo ľudia povedia, že „už sú pozitívni, milujú svoju prácu, ktorú pred týždňom ešte nemali radi, cítia sa zrazu atraktívni“ ale vy aj tak vnímate, že sú to len prázdne slová, ktorými sa snaží presvedčiť seba i druhých o novej pravde.

Pokiaľ ste dobrý priateľ, nebudete sa na neho hnevať, pretože hlavným účelom väčšinou nie je klamať vás. Väčší problém má však váš priateľ. Týmito afirmáciami totiž popiera časť seba samého, neprijíma ju a to ľudská psyché naozaj nemá rada a človeku to spočíta.

Prečo to nefunguje?

Naša osobnosť sa skladá z dvoch vzájomne sa doplňujúcich štruktúr. Tými sú vedomie a nevedomie. Vedomie je tá časť, ktorú si uvedomujeme. Je to to, za čo sa považujeme, tvár, ktorú ukazujeme svetu aj so všetkými maskami. Nevedomie naopak, obsahuje úplné jadro našej osobnosti, veľkú časť nášho skutočného „ja“. Sú tam napríklad tie naše vlastnosti, ktoré sme vytesnili, popierame ich, pretože sú nám z rôznych príčin nepríjemné a spoločensky neakceptovateľné. Dôležité však je vedieť, že oblasť nevedomia je podstatne mocnejšia a väčšia ako oblasť vedomia. Velikán psychológie C.G. Jung povedal že vedomie „pláva ako malý ostrovček na nedohľadnom, všeobjímajúcom, nekonečnom mori nevedomia.“

Pozitívne afirmácie však stimulujú len vedomú časť psychiky. To je tá oblasť myšlienok a slov, predstáv o sebe samom. Táto časť je podstatne slabšia a nemá vôbec silu pretvárať skutočnú osobnosť. Jung to veľmi výstižne vyjadril slovami „Vedomie je možné cvičiť ako papagája, nie však nevedomie“. Tým dokonale trafil klinec po hlavičke a vyjadril to, čo mnohí zástancovia pozitívneho myslenia robia: snažia sa vedomie cvičiť a preformovať tak osobnosť. Ibaže jadro neistoty, strachu a nedostatočného sebavedomia má svôj pôvod hlboko v psyché a nie len v jej vonkajšej povrchnej časti. Preto dochádza len k zdanlivému riešeniu. Problém je prekrytý, nie však vyriešený.

Neustále pozitívne myslenie v skutočnosti vytvára dokonalú pôdu na neurózu. Tí, ktorí ho praktizujú to môžu veľmi dobre pociťovať vzrastajúcim napätím vo svojom tele, alebo majú občasné výbuchy, keď všetka „skutočnosť a pravda“ vyjde na svetlo sveta. Pravda sa nakoniec vždy ukáže, ako to v tejto súvislosti hovorí Debbie Ford: „Vraví sa, že afirmácie nás uvedú do rovnováhy. Ale, ako som často zvyknutá hovoriť na svojich prednáškach, keď dám zmrzlinu na kopu hnoja, po pár lyžiciach aj tak budem ten hnoj cítiť“.
Pre tých druhých budú „praktikanti pozitívneho myslenia“ pôsobiť v prvom rade veľmi strojene, ako herci. V istých chvíľach veľmi sterilne, nudne a kŕčovito, pretože si starostlivo nosia fasádu dokonalosti, na ktorej udržanie musia vynaložiť veľké množstvo energie. Skutočná osobnosť so všetkými svojimi nedostatkami je paralyzovaná a zatlačená do kúta podvedomia.

Sny sú bránou do duše

Dahlke napísal: „Všetko, čo nevystavíme na svetlo vedomia, sa vo sne vráti. Týmto spôsobom sa naša duša stále znova a znova pokúša získať si našu pozornosť“. Ak máte chuť na sebaskúmanie a chcete zistiť akú vlastnosť sami pred sebou skrývate, pozrite sa na svoje sny. Znalcovia ľudských duší z minulosti ako Freud a Jung, ale i dnešní psychológovia ako napr. Dahlke, veľmi dobre poznajú skrytý význam snov. Poznajú ho aj niektoré smery alternatívnej liečby, napríklad homeopatia, ktorá ho pri svojich terapeutických postupoch využíva. Jedna z funkcií snov je funkcia kompenzačná. Znamená to toľko, že napríklad všetky vlastnosti, ktoré si sami nechcete pripustiť a vytesňujete ich z vedomia do podvedomia sa vo vašich snoch veľmi jasne prejavia. Zo stredoveku poznáme povery o zmyselných ženských démonoch Succubus, ktoré chodili v noci počas spánku súložiť s mužmi, predovšetkým kňazmi. Rovnaký osud postihol mníšky, ktoré chodil navštevovať mužský démon Incubus. Je to samozrejme prirodzené. Cirkev poprela sexualitu a odsunula ju do ríše hriechu. Tým ju vytesnila z vedomia. Sexualita však neprestala existovať a ukazovala sa v podvedomí vo forme snov. To je však najmenší problém. Potlačená sexualita vytvorila v cirkvi obrovský tieň, ktorý sa však nenechá natrvalo utlačiť a občas vystúpi do vedomia a spôsobí obrovské škody. Tento tieň je tiež  príčinou mnohých zverstiev medzi kňazmi, ktoré sú všetkým dobre známe. To je snáď dokonalý príklad toho, že človek nesmie popierať svoju osobnosť.

Pamätám sa na svoj rozchod s priateľkou na strednej škole. Keďže som bol, ako som veril „veľmi morálny a duchovne založený človek“, napriek jej nie zrovna chvályhodným metódam rozchodu, som zachoval kľud a stoický pokoj. Naďalej som k nej bol priateľský a všetko som mal pod kontrolou. Sám sebe som poklonkoval, ako dokonale dokážem znášať nepríjemnú situáciu. Napätie vo mne som si však nepripúšťal. Pamätám si však na sen, ktorý sa mi prisnil krátko na to. V tom sne som ju vyfackal ako najväčší násilník.

Vyslov pravdu

Samozrejme je na mieste otázka, čo potom urobiť. Človek nemôže spraviť všetko, čo mu zíde na um. Asi by nebolo košér vyfackať vtedy moju bývalú, alebo sexovať každý deň s inou osobou. Tiež manažér spomenutý v príklade by nemal odstúpiť zo svojho nového postu a žena by si nemala povedať, že je najväčšia a najtučnejšia škrata v Bratislave.

Apokryfné evanjelium podľa Tomáša vraví: „Ak vyslovíš to, čo je skryté, to čo vyslovíš, ťa zachráni. Ak nevyslovíš to, čo je skryté, to čo nevyslovíš, ťa zničí“. Ten najdôležitejší a snáď najťažší krok je priznať si pravdu. Priznať si, že som agresívny, nedokonalý, chýba mi odvaha, mám chuť na sex s inou ženou… Jednoducho, byť k sebe vždy úprimný. Už len táto skutočnosť spôsobí veľké uvoľnenie napätia. Túto pravdu však človek musí mať aj rád. Ticho ju strpieť a ceriť na ňu zuby je to isté ako ju neakceptovať. Po tomto kroku dôjde k paradoxnej situácii – agresivita zoslabne, chuť na sex s cudzími ženami je menšia, strach nie je taký silný. To preto, že potláčaním týchto vlastností dochádza k zvýšenému tlaku a tým aj k prílevu energie do týchto oblastí duše. Preto rastú. Ich prijatím však dochádza k integrácii do vedomia. Až potom s nimi môže konečne niečo robiť, pracovať na nich. Človek to pociťuje ako obrovskú úľavu, nárast energie a akýsi pocit celistvosti a úplnosti. Dôležité je tiež neidentifikovať sa s týmito vlastnosťami. Ak mám v sebe agresivitu, je to len časť mňa samého, nedefinuje to celú moju osobnosť. Okrem toho, každá negatívna stránka má svoj pozitívny protiklad. Ak ju teda potláčame, nepriznáme si ju, prichádzame o potenciál veľkého bohatstva.

Skutočný kouč a motivátor by tieto skutočnosti mal poznať. Mal by sa snažiť pochopiť vašu osobnosť do hĺbky a poznať rôzne zákutia vašej psyché. Rozpoznať vaše silné stránky, váš potenciál a tento podporovať. To robia napríklad naši blízki priatelia. Nemajú na perách len prázdne frázy ale snažia sa nám prehovoriť „do duše“. Do tej pravej, skutočnej podstaty osobnosti. Tým sa však už dotýkajú nášho podvedomia, kde sa aj nachádza konečné riešenie.

Úprimný človek pôsobí na druhých veľmi prirodzene. V tejto dobe masiek, keď sa väčšina ľudí neodváži byť samými sebou, ale vždy nosia masky, ktoré ich spoločnosť akceptuje a vyžaduje od nich, je veľkou devízou a odvahou byť úprimný. Spoločnosť takého človeka je veľmi príjemná a uvoľňujúca, pretože okamžite cítime, že môžeme byť tiež trocha viac samými sebou. Tými obyčajnými nedokonalými ľuďmi, ktorými sme vždy boli a vždy budeme.