Tomas Vyboch

Žil raz jeden Rabín. Bol to veľmi dobrý a zbožný človek. Jeho viera mu bola všetkým. Ľudia si ho vážili pre jeho veľkú múdrosť, spravodlivosť, srdečnú lásku, ale i prísnosť. Kto potreboval pomôcť, poradiť, alebo len vyrozprávať sa, tomu Rabi vždy pomohol. Rabín mal syna Aliho, dosiaľ ešte mladého a neskúseného. Syn na svojho otca pozeral tak ako všetci navôkol – s obdivom.

Jedného dňa prišiel Ali k Rabimu a pýta sa ho: „Otec, teba každý obdivuje, každý ťa má rád,každému dobrému človeku si blízky, ale povedz otec, je niekto blízky aj tebe?

„Málo takých ľudí je synu, veru málo“

„A patrím medzi nich aj ja otec?“

„Mám ťa rád syn môj, ale nemôžem tvrdiť, že si môjmu srdcu skutočne blízky.“

„A ako to teda môžem dosiahnuť?“

Rabi zodpovedal protiotázkou: „Čo myslíš, ako?“

Prekvapený vyšiel Ali z miestnosti a vyhľadal svoju izbu. Rozhodol sa, že zlepší svoj vzťah s otcom. Už na druhý deň bolo možno badať zmenu v synovom správaní. Začal si otca viac všímať. Všade ho nasledoval, snažil sa ho odbremeniť od tých najobyčajnejších až po najťažšie každodenné starosti. Ráno keď Rabi vstal, jedlo ho čakalo na stole, čisté šatstvo pripravené pri lôžku. Keď šiel Rabi popásť ovce, syn mu vravel, nech ostane v posteli, on to rád urobí. Pousmial sa nad synovým konaním avšak tak, aby to syn nezbadal. Toto sa opakovalo tridsať dní a tridsať nocí

Potom jedného dňa prišiel syn opäť za Rabim s tou istou otázkou, a pýta sa ho: „Otec, som ti už blízky?“

Ten mu takto odpovie: „Nie syn môj, ešte stále nie.“

So zarazeným pohľadom hľadí syn na otca a s miernou výčitkou sa pýta: „Ako to otec? Urobil som všetko pre to aby si vo mne našiel zaľúbenie. Snažil som sa ti urobiť život čo najpohodlnejším a najľahším a nič mi to nebolo platné.“

„Ja viem, syn môj, viem. Avšak cesta k srdcu zbožného človeka nevedie tadiaľto.“

„A kadiaľ teda?“

„Na mňa musíš úplne zabudnúť. Je to však to najťažšie, čo od teba môžem chcieť.“

Syn teda opustil otca a dumal nad jeho slovami. „Úplne zabudnúť? To predsa vôbec nie je ťažké!“ A tak na druhý deň bolo badať opäť veľkú premenu v synovom počínaní. Už nečakalo ošatenie ani jedlo Rabiho dopredu pripravené. A mnohá práca spočívala opäť na jeho pleciach. Syn sa stretnutiu s Rabim dokonca vyhýbal i keď to nebolo celkom možné, keďže žili pod jednou strechou.

Opäť Slnko vystriedalo mesiac na oblohe tridsaťkrát a syn prichádzajúc za Rabim, plný očakávania takto sa pýta: „Otec, som ti už blízky?“

Prísny otec, takto mu vraví: „Nie syn môj, nie si.“

S nepochopením opustil syn otca i jeho dom so stratou všetkej nádeje na úspech. Už viac mu nezáležalo na vzťahu s ním. Začal si žiť svoj vlastný život. A keďže to bol dobrý človek, aj jeho život sa začal uberať po dobrých cestách. Častokrát sa v duchu pýtal, čím má byť svetu prospešný. Vytušil, že mu z hora bola vytýčená úloha. Táto úloha spočívala v liečení ľudských tiel i duší. Začal sa najprv vzdelávať a potom pôsobiť ako lekár. Neprešlo veľa rokov a stal sa z neho vynikajúci liečiteľ. Zo všetkých krajov k nemu prúdili chorí v nádeji, že ozdraví ich telo i dušu. Málo, pramálo voľného času mu zostávalo popri práci. Všetok svoj čas venoval pomoci druhým.

O synovom pôsobení sa dopočul aj Rabi, ktorí napriek tomu že zostarol, bol neustále plný života. Vybral sa jedného dňa za Alim. Zaklopal na dvere jeho chatrče. Tie sa otvorili a prekvapený syn hľadí na otca. Nestihli si však vymeniť ani jediné slovko, zrazu pribehla odniekiaľ akási žena s dieťaťom v náručí. Dieťa malo triašku, pot mu stekal po tvári a bolo badať vysokú horúčku. Ali ho okamžite vzal do náručia a položil na lôžko. Vzal z police akési byliny a začal ich lisovať a vytláčať šťavu. Z iných bylín zas pripravil horúci čaj. Šťavu votrel do chlapcovej hrude a čaj mu dal vypiť. Predniesol krátku modlitbu a nechal chlapca odpočívať. Tomu sa v okamihu viditeľne uľavilo.

Na celý tento jav sa spoza rohu prizeral Rabín bez slova. Ali k nemu po chvíli vzhliadne a vidí, ako mu slzy stekajú po lícach. Rabi mu takto vraví: „Nikdy si mi nebol bližší syn môj.“
S vediacimi očami vzhliada na neho syn a na jeho perách sa zračí mierny úsmev. Bez slov na seba hľadia otec a syn a ich duše splývajú v spoločnom prežívaní s nádherným tepom tohto stvorenia.