Tomas Vyboch

„Nikto nevie, čo človeka čaká po smrti, pretože sa z druhého brehu ešte nikdy nikto nevrátil.“

To sú slová, ktoré som počul už mnohokrát. Vždy som sa tomu divil a dával som si otázku, či ten človek naozaj hľadal odpoveď na otázku posmrtného života, alebo používa túto vetu ako zámienku, pretože ani pri najlepšej vôli nemá záujem sa podobnými otázkami zaoberať. Musím povedať, že tón hlasu mi často prezrádzal, že ide skôr o druhú možnosť. Veď to predsa nechce veľa námahy, aby človek zistil, že síce sa možno z druhého brehu nikto nevrátil, ale správ odtiaľ sa nám dostalo už mnohokrát.

Takúto správu podáva aj knižka s pútavým názvom Tridsať rokov medzi mŕtvymi. „Ďalší ezoterický blábol“, iste si povie nejeden čitateľ a už drží v ruke kameň odsúdenia, ktorý po nej chce hodiť. Nemožno sa mu však príliš čudovať. Ak totiž človek len tak jedným okom nazrie do súčasnej ezoterickej literatúry, akýsi vnútorný inštinkt ho prinúti rýchlo sa odvrátiť, pretože taká zmes klamstiev, poloprávd, nepodložených teórii a patetického sebavyvyšovanie sa málokde nájde v tak hojnej miere ako v ezoterike. Ak to však človek nevzdá a otvorí aj druhé oko, teda rozhodne sa poctivo skúmať bez predsudkov, môže naraziť tu a tam aj na ihlu v kope sena.

Ihlou v kope sena je aj toto dielo. Jej autorom je švédsko-americký psychiater Dr. Carl Wickland. Bol hlavným psychiatrom v Národnom psychopatickom inštitúte v Chicagu. Wickland sa špecializoval na prípady schizofrénie, paranoje, depresie, závislosti, manio-depresívnej psychózy, kriminálneho správania a fóbie.

Psychiatrickí pacienti sú často obeťou posadnutia

Dr. Wickland po mnohých rokoch svojej lekárskej praxe dospel k záveru, že psychiatrické ochorenia sú často výsledkom vplyvu zosnulých duší na žijúce osoby. Veril, že množstvo jeho pacientov bolo posadnutých cudzími duchmi. Toto posadnutie zastiera prirodzené správanie posadnutého a vyúsťuje do zjavnej zmeny osobnosti, niekedy dochádza k viacnásobnej alebo disociovanej osobnosti, demencii, hystérii, epilepsii, melanchólii, kleptománii, náboženskej a samovražednej mánii, amnézii, dipsománii, nemorálnosti, krutosti a rôznym formám kriminiality.

Wickland uvádza:
„Duchovná posadnutosť je fakt, ktorý je dostatočne preukázateľný. Máme stovky prípadov, keď sa predpokladané šialenstvo alebo mentálna porucha dočasne preniesla z obete na psychicky senzitívnu osobu, ktorá je pre tento účel vyškolená. Následne sa ukázalo, že príčinou psychózy je často nevedomý alebo zlomyseľný duch, ktorého identita môže byť často overená.“

Dr. Wickland začal uvažovať o posadnutí ako o možnej príčine psychiatrických porúch po tom, ako videl, že niektorí pacienti museli byť zavretí do ústavov pre choromyseľných krátko potom, ako experimentovali s automatickým písmom alebo špiritistickou tabuľkou. Prvým takýmto prípadom bola pani Bl. u ktorej sa duševná porucha objavila po pokusoch s automatickým písmom. Normálne bola pani Bl. priateľská a tichá, avšak po experimentovaní sa stala hlučnou a divokou. Stále tancovala, bola vulgárna a tvrdila, že je herečka a musí byť čo najskôr v divadle, inak stratí svoju prácu. Nakoniec bola nesvojprávna a museli ju umiestniť do ústavu. Wickland uvádza v knihe niekoľko ďalších podobných prípadov, ktoré ho primäli k tomu, aby hľadal možné vysvetlenie pre tieto psychické fenomény.

Rozhovory so zosnulými

Princíp jeho práce spočíval v tom, že pomocou elektrického šoku nízkeho napätia vypudil cudzieho ducha z tela pacienta.  Tento elektrický šok bol pre pacienta neškodný, avšak pre cudziu dušu v tele pacienta bol veľmi bolestivý a prinútil ho opustiť telo v ktorom sa usadil. Následne cudzí duch dočasne obsadil vedľa sediace telo psychicky senzitívnej osoby (média). Dr. Wickland s takto „prevtelenou osobou“ viedol rozhovor v ktorom jej ozrejmil jej súčasnú situáciu.

Dr. Wickland zistil, že v drvivej väčšine prípadov si tieto duše vôbec neuvedomujú, že sú po pozemskej smrti. Naďalej si vykonávajú svoje každodenné povinnosti, chodia do práce atď. V knihe uvádza príklad muža, ktorý krátko pred smrťou trpel bolesťami a užíval anestetiká. Boj s chorobou prehral, ale vôbec si toho nebol vedomý. Prišlo mu len zvláštne, že ho jeho vlastná žena ignoruje a rovnako aj syn, ktorý mu bol predtým veľmi naklonený. Mal zvláštne zahmlenú myseľ, len nejasné spomienky, ale pripisoval to vedľajším účinkom anestetík. Až po dlhšom rozhovore s Dr. Wicklandom tento človek pochopil, že prekonal pozemskú smrť a to je dôvod ignorácie jeho okolia.

Veľmi pôsobivý je prípad ženy, ktorá si z nevysvetliteľných príčin začala trhať vlasy. Liečila sa u Dr. Wicklanda, ktorý zistil, že tu opäť, ako tak často, ide o prípad posadnutia. Po vypudení ducha z tela pacientky, ktorý následne dočasne obsadil telo média zistil, že tento duch je muž, ktorý si rovnako ako mnoho iných zosnulých, neuvedomoval, že zomrel. Zároveň si ani neuvedomoval, že po smrti obsadil telo cudzieho človeka, v tomto prípade ženy. Pri pohľade do zrkadla mu prišlo veľmi zvláštne, že mal ženskú tvár a dlhé vlasy. V rozčúlení si ich preto z nevedomosti začal trhať. Potom ako dospel k poznaniu o svojej smrti, už viac neposadol telo ženy a tá bola z psychózy vyliečená.

Celá kniha je spísaním terapeutických sedení, na ktorých sa zúčastnil Dr. Wickland, jeho pacient a psychické médium, cez ktoré komunikoval duch zosnulého. Všetky rozhovory majú veľmi podobný charakter. Na začiatku je cudzí duch zmätený, nechápe, čo sa okolo neho deje a prečo má cudzie telo (telo média). Následne mu Dr. Wickland trpezlivo vysvetľuje, že je po pozemskej smrti, čomu sa duch spočiatku húževnato bráni aj napriek najrôznejším argumentom. Následne dôjde k poznaniu pravdy a rozhodnutiu získať vyššie poznanie, ktoré je zárukou lepšieho života. Po takomto poznaní sa duch uvoľní z tela média, stretne sa so svojimi priateľmi, alebo rodinnými prísušníkmi, ktorí sú rovnako ako on, zosnulí a spoločne odchádzajú. Pacient, ktorý trpel posadnutím, je týmto vyliečený.

Že je to práve posadnutosť, ktorá vedie k zmenám osobnosti, dokázal Dr. Wickland práve tým, že duša, dočasne prevtelená do média, sa správala práve takým spôsobom, ktorý zodpovedal chorobným symptómom predtým posadnutého pacienta – vyjadrovala sa vulágre, používala rovnaké gestá, trhala si vlasy, mala rovnaké bludy atď. Avšak najväčším dôkazom je skutočné trvalé vyliečenie jeho pacientov.

Zákonitosti života po smrti

Čitateľ sa tiež dozvedá o niektorých zákonitostiach života po smrti, zákonoch vesmíru, ktoré pri svojej lekárskej praxi Dr. Wickland spozoroval. Zisťuje, že „tento svet“ a svet záhrobný, sú nerozlučne spojené a vzájomne sa ovplyvňujú. Príčinou nevedomosti o záhrobnom svete je len slobodná vôľa človeka, ktorý sa rozhodol svoj pozemský život zamerať prevažne na splnenie pozemských prianí a nepýta sa viac po hlbšom zmysle života a po pôvode bytia. Človek, ktorý počas pozemského života nechce nič vedieť o živote po smrti, ale zo strachu alebo z namyslenosti na vlastné materialistické poznanie sa tejto otázke vyhýba, bude po svojej pozemskej smrti v záhrobí poznačený. Svoju nevedomosť a obmedzené názory si berie po smrti zo sebou, a preto si pozemskú smrť nebude vôbec uvedomovať, hoci tomu bude všetko vôkol nasvedčovať. Bude slepý a hluchý, pretože nechcel počas života nič vedieť a počuť o živote po smrti. A keďže väčšina dnešných ľudí dnes nemá čas zaoberať sa týmito otázkami, dostávame aj odpoveď na otázku, prečo podľa skúseností Dr. Wicklanda, tak mnoho ľudí o svojej pozemskej smrti vôbec nevie.

Čitateľ sa tiež dozvedá, že všetky zvyky, túžby a sklony si duša berie po svojej smrti so sebou dovtedy, kým sa ich vlastnou vôľou nezbaví.

V kapitole o zločine sa čitateľ dozvedá, že duše mnohých vrahov a kriminálnikov, ktorí túžia po pomste, zostávajú pripútané k zemi a ovplyvňujú žijúcich ľudí k vykonaniu najrôznejších beštiálnych činov. Takýmto príkladom je napríklad zavraždenie Stanforda Whitea v roku 1906 na Medison Square Roof Garden v New Yorku. Vrah, Harry Thraw bol psychicky labilný človek, ktorého podľa Dr. Wicklanda, dohnal k vražde duch zo záhrobia kvôli pomste.

V kapitole o samovraždách uvádza Wickland niekoľko prípadov, ku ktorým došlo v dôsledku posadnutia k zemi pripútanými duchmi. Píše, že samovrah si často po svojej smrti neuvedomuje, že jeho dielo sa mu podarilo a pri posadnutí psychicky senzitívnej osoby svoj pokus znova opakuje.

V kapitole o závislostiach sa dozvieme, že závislosť na drogách či omamných látkach človeka po smrti neopúšťa, ale zviera ho v tyranskom objatí ešte silnejšie. Uspokojenie tejto závislosti dosahujú zosnulé duše ovplyvňovaním senzitívnych ľudí a nútením k užívaniu tej či onej látky.

Za jednu z najzaujímavejších kapitol knihy považujem kapitolu o ortodoxnej viere. Wickland uvádza, že zo všetkých najťažšie je presvedčiť a primäť k pravde náboženského fanatika. Ľudia, ktorí mali počas pozemského života úzko ohraničené myslenie, dogmatické myšlienky, ktoré sú opakom logického, nezaujatého a nezávislého myslenia, sú po smrti v stave akejsi autohypnózy, kde neustále opakujú svoj prázdny náboženský žargón. Nič iné okrem dogmatických názorov pre nich neexistuje, a trvá často mnoho rokov, kým dokážu dôjsť k poznaniu. Tak napríklad slepá viera v odpustenie hriechov skrze smrť Ježiša na kríži je veľkou prekážkou k vnútornému vzostupu na druhom brehu, ktorú treba prekonať vlastným poznaním.

—

Kniha Tridsať rokov medzi mŕtvymi je bezpochyby jedno z najlepších diel, ktoré sa o danej problematike napísali. Punc dôveryhodnosti jej v mojich očiach určite dáva skutočnosť, že ju napísal lekár a nie ezoterický bádateľ či mystik.  Na druhej strane robí Dr. Wickland v závere knihy na základe rozhovoru s ľuďmi na druhom brehu niektoré závery, ktoré sú pre mňa nepresvedčivé a neopodstatnené. Smrť je len cesta na iné miesto a človek ňou nezmúdrie, rovnako ako nezmúdrie tým, že veľa cestuje. Preto nie je dôvod domnievať sa, že záhrobné duše majú všetko poznanie aj o najvyšších otázkach ľudského bytia.

Pre čitateľa, ktorý sa danou problematikou zaoberá, bude množstvo informácii v knihe dobre známych, predsavšak si v nej nájde množstvo nových vecí, o ktorých nevedel. Ja osobne som bol veľmi prekvapený počtom a hlbokou nevedomosťou duší, ktoré prejdú procesom smrti. Prekvapilo ma tiež, ako si duše vo väčšine prípadov vôbec nie sú vedomé toho, že obsadili telo cudzieho človeka.

Najpríjemnejšie prekvapenie však bola skutočnosť, nakoľko sa tu opisované záhrobné deje a zákonitosti zhodujú s inými knihami podobného charakteru. Medzi nimi chcem vyzdvihnúť jednu, ktorá má v mojej knižnici to najvyššie miesto. Je to kniha Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu od Abd-ru-shina. Toto dielo podáva jasné vysvetlenie života, vesmíru a jeho zákonitostí, odpovedá na všetky otázky ľudského bytia, ako odkiaľ sme, kam smerujeme, existuje Boh?, a mnoho ďalších. Toto dielo tiež utíšilo môj smäd po poznaní záhrobného sveta, o ktorého existencii som veril od detstva, no nikde mi na moje otázky nebola daná spoľahlivá, jasná a zrozumiteľná odpoveď, až kým som neprečítal toto dielo. Preto by som ho rád odporučil každému hľadajúcemu človeku, ktorý sa neuspokojí so slepou vierou, že po pozemskej smrti ho čaká len chladná zem.

„Nie je žiadny tento a onen svet, ale iba jedno jednotné bytie!“

                                   Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu